reklama

Môže sa úradníčka predstaviť cudzím menom? Môže. Na pokyn vedúcej.

Iveta vošla do kancelárie. „Dobrý deň, prišla som za pani B. Písali sme si.", povedala a položila na stôl vytlačené maily. V tom prvom ju sociálna pracovníčka, pani B., pozývala na pohovor. V tom druhom jej pani B. odpovedala na otázku, čo si má so sebou priniesť a o čom budú hovoriť. Pani, čo sedela za stolom sa pomrvila. „Ona má dovolenku, ale to ja som Vám písala tie maily. Z jej počítača som Vám písala. Ja som Vám napísala, že môžete sa aj do mailu vyjadriť. Tak som to myslela."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (42)

"Hm," povedala si Iveta. „Veď maily boli podpísané pani B., ale tá ich písať nemohla. Doma ma učili, že podpisovať sa cudzím menom sa nesmie. Že si mám za povedaným a napísaným stáť. Čo je to za hlúposť, aby sa štátny úradník vydával za niekoho iného, aj keď len cez mail?"

A zavolala mi. Najskôr sme sa obe dlho smiali a hovorili si, že je to v celom jej prípade boja s úradníckou šikanou banalita a nestojí ani za mávnutie rukou. Ale potom nám to došlo. Ten rozhovor na úrade, poslaný inkognito, totiž nemal byť o ničom. Mal byť o Ivetiných deťoch. Úrad, ktorý ju predvolal, sedí v pozícii kolízneho opatrovníka (teda vlastne advokáta detí), na každom súdnom pojednávaní, na ktorom sa rozhoduje o kvalite ich života - je rovnocenným účastníkom konania, píše o nich (a aj o Ivete) správy, chodí na šetrenia do jej domu, dáva jej rady.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak na detailoch v každom slove nezáleží nikde inde, tak tu - kde ide o maličké deti - sa o tom jednoducho nediskutuje. Všetko musí byť správne a pravdivé: teda aj meno zamestnanca, ktorý prípad v tom ktorom čase vedie.

A tak sme úrad požiadali, aby nám vysvetlil, z akého dôvodu sa jeho (teda štátna) zamestnankyňa predstavuje klientom v mailoch pod menom inej zamestnankyne, navyše v čase, keď je táto na dovolenke. Úprimne? Mysleli sme si, že nám (po prvý raz) napíšu vetu: „prepáčte, bol to nesprávny postup".

Odpoveď prišla behom pár hodín.

Takáto.

Obrázok blogu

Pozreli sme sa s Ivetou na seba. „Asi by aj stačilo." A napísali sme ďalší list - tentoraz už pánovi riaditeľovi celého úradu, pani riaditeľke odboru sociálnych vecí aj na oddelenie kontroly. Opýtali sme sa ich, či naozaj považujú komunikáciu pod cudzím menom, ktorú dokonca nariaďuje vedúca, za normálnu: či by predsa nebolo vhodnejšie, aby klienti vedeli, s kým skutočne hovoria a kto za ich prípad zodpovedá. Neodolali sme a niekde úplne dole sme položili otázku, podľa akého zákona, či normy môžu ich zamestnanci vystupovať v prestrojení. Odpoveď prišla opäť rýchlo - v ten istý deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takáto.

Obrázok blogu

Au!" My sme sa nepýtali úradu, či sa jeho zamestnanci navzájom zastupujú alebo nezastupujú - to nám bolo jasné, že áno, veď nie sme úplne padnuté na hlavu. Chceli sme iba vedieť, či je na tomto úrade normálne, že keď je jeden (štátny) zamestnanec na dovolenke (a práve tak by mohol byť aj u lekára, na porade, alebo si len tak vybehnúť na toaletu), tak ten druhý, čo s ním sedí v kancelárii a zastupuje ho, sa klientom predstavuje pod jeho menom.

Čítali sme odpoveď dookola a zdalo sa nám, že hovoríme so strašne tajnou sektou, ktorá funguje na záhadných pravidlách, čo nikto iný než príslušníci tej sekty nesmie poznať. Ibaže to bol štátny úrad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A dosť.", povedali sme si - a napísali sme im znova. Spýtali sme sa, či naozaj tú odpoveď mysleli vážne. Odpoveď bola jasná. Fakt mysleli. Inak by nám predsa nemohla odpovedať tá istá pani, ktorej podriadení na základe jej pokynov píšu a podpisujú sa inak, ako sa volajú: nielen v dobrej spoločnosti, ale aj v zákone je taká zásada, že sťažnosť ani podnet nesmie byť pridelený na prešetrovanie a vybavenie tomu, proti komu smeruje, ani zamestnancovi v jeho riadiacej pôsobnosti.

Obrázok blogu

Prestalo to byť vtipné. A tak včera večer odišla ďalšia žiadosť. Iveta oficiálne požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, aby sa jej prestal vysmievať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hej. Hráme sa o slovíčka a banality. Naše podania sú absurdnešie a absurdnejšie. Ale ako má Iveta veriť, že tento úrad prostredníctvom svojich zamestnancov, na papieroch, ktoré oni píšu a odosielajú na súd, alebo kdekoľvek, vo veci jej detí nezavádza a nestojí si za evidentne zlým postupom tak, ako to urobil v tomto jednoduchom prípade? Ako má veriť, že ak sa v posudzovaní jej situácie tento úrad pomýli, tak chybu okamžite aj opraví? Ako má veriť, že úradníci rozhodnú čestne, keď vidí že najmenej tri oddelenia sa nedokážu vyrovnať s jednoduchou otázkou slušným spôsobom a povedať čarovné slovíčko „prepáčte - spanikárili sme, zblbli sme celý proces, spravili sme chybu, napravíme to"?

Tento banálny príbeh sa začal 6. 8. 2013. Dnes je 11. 9. 2013. Prešlo 37 dní, dostali sme 3 odpovede. Bežne človeku po takom čase už prejde chuť si písať si s úradníkmi o ničom, hodí rukou, myslí si o nich svoje a vzdá to.

No dobre.Tak my sa teda bavíme.

Len rozdiel medzi nami a (štátnymi) úradníčkami z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš je v tom, že zatiaľčo my sa zabávame písaním podaní a tohto blogu vo svojom voľnom čase a za svoje, oni nám odpovedajú v ich pracovnom čase a za štátne.

Ida Želinská

Ida Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Strašne to páli... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu