reklama

O väzňovi a úradníčke

Väzeň dočítal zákon, zobral pero a v decembri 2008 poštou požiadal o priznanie o dávky v hmotnej núdzi. „Čo je to za blbosť," povedala si úradníčka a žiadosť strčila do šuflíka. Väzeň sa opäť ozval o 37 dní: „Haló, lehota.", napísal. Úradníčku to nasrdilo. „Taký" mi bude diktovať, čo mám robiť? Zobrala papier so štátnym znakom a oznámila väzňovi, že nad jeho žiadosťou bude premýšľať nie 30 ale 60 dní, lebo ide o zložitý prípad. O ďalších 28 dní mu zaslala výzvu, aby do 3 dní doložil potvrdenie zo Sociálnej poisťovne. Doložil. „A stačilo.", buchla do stola a odpísala, že ho posudzovať jednoducho nebude, lebo je v base, kde má jedlo, ubytovanie aj oblečenie zabezpečené. Väzeň si list prečítal, znova si prečítal zákon o pomoci v hmotnej núdzi a - odvolal sa na úradníčkin nadriadený orgán - ústredie. O mesiac dostal ďalší list. Úradníčka z ústredia sa stotožnila s názorom úradníčky z úradu, podržala ju v rozhodnutí a oznámila mu... čo vlastne? Aha, nie „posúdili sme a zistili sme, že nemáte nárok", ale „nebudeme vás posudzovať, nebudeme sa takouto kravinou vôbec zaoberať". „Takže nič. Takže žaloba.", povedal si väzeň. A fakt ju v júni 2009 podal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Tomu väzňovi nepreskočilo.

Jeho žiadosť mala racionálne jadro. Bola o tom, že v slovenských väzniciach žijú dva druhy ľudí: tí, čo zaplatia štátu trovy väzby alebo trovy výkonu trestu (asi tri eurá denne) z toho, čo v base zarobia alebo z dôchodku, ak ho majú, a potom tí, čo napriek tomu, že to zákon vyžaduje, neplatia nič, lebo nerobia, ani nemajú žiadny iný príjem. Od tých druhých ale štát nič nevymáha, (asi) im nerastie dlh, veď na ich pobyt sa (asi) radi zložia daňoví poplatníci. Motivačné. „Ale iste", povedal si. „Nech sa platí. Veď je to výchovné. Ale prečo nie všetci rovnako? Nech je to ako „vonku" - tí čo majú, nech zaplatia hneď, za iných nech to zaplatia manželky a manželia a asi budú aj takí, čo možno spĺňajú podmienky pre priznanie hmotnej núdze - nech štát posúdi, či majú na ne nárok a ak áno, tak nech si preleje prostriedky z vrecka do vrecka. Za rovnakú službu rovnaké peniaze."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hm. V zákonoch sú jednoducho diery. Našiel ju. Ja to viem, on to vie, teraz to viete aj vy - zákon o dávkach v hmotnej núdzi je taký - umožňuje o dávku a príspevky k dávke požiadať aj väzňom. A tu sa asi aj mohol ten príbeh skončiť. Väzňa mali posúdiť, oba systémy mali rýchlo opraviť nejakou vyhláškou, pomaly a premyslene vymyslieť veľkú legislatívnu zmenu, zrovnoprávniť podmienky a išlo by sa ďalej. Ale nie... štát predsa nie je firma.

Dva roky po podaní žaloby bolo ticho.

Stretli sme sa v októbri 2011. On už nebol väzeň a ja som mala v rukách akú - takú moc. Keď som pochopila, o čo ide, oblial ma pot a napadlo ma: „Vyhrá milión.". Zobrala som spis pod pazuchu - a išla konzultovať. Úradníčka na ústredí sa pomrvila na stoličke a povedala: „... veď áno, boli také žiadosti, ale keby sme im to priznali, spustíme lavínu." Úradník z iného oddelenia dodal: „Treba počkať. Možno to nedá na súd. Pri takýchto prípadoch je dôležité hlavne nebyť iniciatívny." Ďalšia úradníčka z ministerstva zamávala rukami, ako keď odháňate dym: „Neotvárajte to. Načo vám to je? My sme sa snažili všetko zahrať do out-u." Nikto z tých, čo rozhodovali o zamietnutí žiadosti mi nepovedal, že väzeň sa mýlil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Striaslo ma a došlo mi to. Takto sa to robí. Človek môže mať pravdu. Ale tam, kde treba rozhodnúť tak, ako sa to „štátu", či skôr ako sa úradníkom nepáči, alebo práve hodí, sa stačí spoľahnúť na to, že nebude mať dosť sily, peňazí a odvahy, aby sa išiel súdiť.

V marci 2012 sme obaja - bývalý väzeň a štátna úradníčka - požiadali o mimoriadny opravný prostriedok prokurátora. Nerobí sa to. Samozrejme, že nie. S klientami sa nedrží basa, do vlastného (aj keď guľometného) hniezda sa nestrieľa. Po 30 dňoch som mala na stole papier. Bolo to tak, ako som si myslela: aj prokurátor prišiel k záveru, že tomu, že úradníčka si postup, ktorý zvolila, nemala voči väzňovi dovoliť. Vydal protest. Už stačilo iba stiahnuť spis z ústredia a dať znova preposúdiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už som to nestihla. V máji 2012 som prestala byť štátnou úradníčkou.

V júli mi zavolal. „Čo som vám hovoril?" povedal a prečítal mi do telefónu papier, kde mu ministerstvo oznamuje, že ani oni, ani ústredie, ani úrad protest prokurátora akceptovať nebudú. Ovanula ma zatuchlina: preložené do ľudskej reči - štátna inštitúcia poslala do péčka inú štátnu inštitúciu (dokonca takú, ktorá stráži zákonnosť v tejto krajine). Napísali jediné: že dovolia všetkým svojim úradníkom správať sa ku klientom selektívne, teda tak, ako sa vyspia, pardón ako zvážia.

Tá arogancia moci a pocit bezmocnosti ma valcoval niekoľko dní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

6. 11. 2012 som stála v priestore pre verejnosť a počúvala rozsudok, ktorým bratislavský krajský súd dával v plnom rozsahu za pravdu bývalému väzňovi pred celým kordónom úradníkov, ktorí jeho žiadosť mali v rukách. Pozerala som sa na úradníka, ktorý zastupoval štát a pýtala som sa, ako sa asi cíti. Nemusel tú hanbu zažiť. Ale asi mu to bolo jedno. Tá chvíľa na súde ho nič nestála, na jeho pracovný čas sa radi zložili daňoví poplatníci.

Tri roky trvalo, kým sa na svet dostal rozsudok o tom, že keď vojdete do úradu, ten musí vašu žiadosť posúdiť, nech je napísaná akokoľvek a nech ju podáva ktokoľvek. Až súd musel povedať štátnym úradníkom zo segmentu práce, sociálnych vecí a rodiny, že svojich klientov nesmú poslať odo dverí preč, ako keby mali lepru, takú drobnú spoločenskú lepru, ktorou by ich mohli nakaziť.

Zo súdu sa mi išlo tak nejako ľahko. Iste: zlomyseľnosť nadnáša - ticho som si želala, aby teraz 500 väzňov požiadalo o dávky v hmotnej núdzi, nech sa systém rýchlo spamätá a opraví vlastné chyby vo vlastných zákonoch. Ale nielen. Niesol ma pocit, že ak súd pred svojvoľnosťou úradníkov ochránil väzňa, mal by ochrániť každého.

Ale tomu, že žijem v civilizovanej krajine uverím až vtedy, keď mi ten bývalý väzeň zavolá, že dostal z úradu, ústredia alebo ministerstva list s textom: „Prepáčte, že sme vašu žiadosť odmietli posudzovať, lebo sme jej neporozumeli. Porušili sme vaše elementárne občianske práva. Ďakujeme za to, že ste nás upozornili na chybu v systéme a ospravedlňujeme sa Vám."

A keby to tak mohlo byť aspoň o kúsok skôr, než o ďalšie štyri roky, súdruhovia.

Každá situácia z tohto príbehu sa stala. Len mená, ako obyčajne, tajím.

Ida Želinská

Ida Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Strašne to páli... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu