reklama

Deti v sieti

Ako sa dá dostať do polepšovne? Nuž - stačí sa párkrát opiť a ešte navyše párkrát fajčiť na záchode - ako sa to stalo Paťovi, keď mal 17. Na koľko? Na 6 mesiacov. Alebo mesiac chodiť namiesto do školy k mame, od ktorej vás vzali sociálni pracovníci, ako sa to stalo Vladovi, keď mal 13. Na koľko? Na 6 mesiacov. Alebo vás v trinástich zneužije pár chalanov zo sídliska a niekomu sa zdá, že to bolo vlastne dobrovoľne. Ako Kačene, keď mala 14... Na koľko? Na 3 roky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Že za toto by ste svoje deti do polepšovne nikdy nedali?

Hm... verte, že "za toto" z detských domovov putuje na opakované diagnostické pobyty, či do reedukačných domovov, do liečebno - výchovných sanatórii so značkou "poruchy správania"... povedzme každoročne "niekoľko" detí.

Najhoršie bol na tom Maťo. Za 19 rokov ho preložili 17 krát. Z „dojčáku" do „malého domova", potom do väčšieho... dobre, taká bola doba. Ale od jeho deviatich sa začala cesta, ktorú žiadna "doba" neospravedlní. Najskôr ho dali do „diagnosťáku" ... Maťo rozvráti každý dobrý kolektív, rozhádal všetky deti a poštval ich proti nám...", píše v odôvodnení vychovávateľ. Potom do reedukačného domova X.: „pozri, oni ho naspäť do domova nechceli: u nás bol viac ako rok... Tak zasadala pedagogická rada a dohodli sme sa, že ho preložíme... do reedukačky, aj keď na to ešte nemal vek." Maťo mi o tom neskôr povedal: „... ty kokso, deväť som mal. Vieš si predstaviť, čo ma čakalo medzi chalanmi, ktorí všetci mali viac ako trinásť?", potom opäť diagnosťák", opäť X. „... Maťo dnes odmietol na vyučovaní spolupracovať. Ľahol si na lavicu a povedal nám, že má strach, lebo ho starší chlapci šikanujú. Ale my si myslíme, že si opäť vymýšľa ako je u tohto etnika zvykom, lebo v našom zariadení šikana nie je...", napíše do jeho záznamov iný vychovávateľ. V štrnástich ide do reedukačného domova pre mládež Y. „... odkiaľ si spadla? Ako som si ja mohol vybrať, kam pôjdem? Ja som nebol ani na súde... mne to len oznámila sociálka." Potom rok v nemocnici. Naozaj nesimuloval, keď kňučal, že ho bolia pľúca. Potom? Liečebno - výchovné sanatórium Z. A potom? Niekoho kompetentného Maťov osud naštval a - konečne sa koná a sa po siedmych rokoch sa vráti do bežného detského domova. Je tam rok a jeho sociálna pracovníčka povie: „... je to fluktuant - stále mení školy." Nie je. Má 18 rokov a je prvák na strednej. Prečo? Lebo nastúpil do učilišťa v reedukačnom domove, odkiaľ po pol roku odkráčal do nemocnice. Potom nastúpil za aranžéra a to ho naozaj nebavilo. Tak požiadal o to, aby mohol prestúpiť na SOU chemické. Ako 17 ročný išiel prvýkrát do školy, ktorú si sám vybral... O 2 roky odchádza. Bez skončeného vzdelania, bez zázemia... hm.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ten príbeh sa stal. A nielen tento. Veľa detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou párkrát za pár rokov vyskúša, ako sa žije v polepšovni.

Volá sa to poruchy správania. Alebo poruchy osobnosti. Alebo iná vznešená diagnóza, ktorú dospelí pricapnú decku vtedy, keď sú si istí, že za ním nikto nestojí. Ja nie som expert na diagnózy - nemám na to školu. Som len úradník, ktorý aj od stola vidí, že Maťo sa presúva zo zariadenia do zariadenia... a obliekam si jeho kožu. Pýtam sa sama seba: "Je to dobré? Ako by som vyzerala, aká by som bola, keby takto zaobchádzali so mnou?"

"Ida, uvedomujete si, že ja som jediný človek na svete, ktorý S. pozná skoro 10 rokov? Všetci ostatní ho poznáte ak tak rok - dva...", povedala mi raz Marta, Maťova „nepravá" krstná mama.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Úradník sociálno - právnej ochrany má veľkú moc. Svojím rozhodnutím môže aj takto zle nastavený osud otočiť. Na to tu sme: strážime, či sú práva detí dodržané. Ale aj úradník je len človek. Ten spis mohol rásť na stole niekoho ľahostajného, kto mal iba šťastie, že roky neprišla kontrola. Mohol rásť na stole neskúseného, ktorý nevedel, čo s tým. A mohol rásť na stole neschopného človeka.

Chýba nám nepriestrelný systém kontroly práv dieťaťa.

Kým sú deti odkázané iba na toho, kto sedí za stolom a neexistuje nezávislá kontrola postupov úradov a úradníkov zvonka a aj reálna možnosť do toho systému zasiahnuť, je to zlé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pretože kým Maťo dotiahne svoj prípad ako dospelý k súdu a zažaluje nás - úrady - za nečinnosť a za sekundárne poškodenia, za rasistické výroky... bude... nedôveryhodný. Určite niečo vyvedie a zavrú ho: za tie mobily, za tie pôžičky... alebo za to, že si z neho niekto urobí bieleho koňa. Kto by mu potom veril? Každý jeho výrok by bolo treba overovať, očistiť fikciu od skutočnosti, vylúpnuť z neho, čo sa stalo...

Skončí jednoducho ako väčšina obetí. V tichu.

V čase, keď sa veci dejú, je dieťa v ústavnej starostlivosti chránené zamestnancami z toho istého systému, ktorý ho poškodzuje. Nemôže si ich vybrať - sú mu pridelení. Keby sa taká situácia stala dospelému, zmení advokáta. Dieťa svojho sociálneho pracovníka zmeniť nedokáže.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to chyba v programe.

Apelovať na profesionálnu česť nestačí. Mimovládne organizácie, ktoré by dieťa zastupovať nezávisle mohli, sú mimo: nie sú účastníkmi konania. Iste - môžu kričať cez médiá, môžu chodiť ako verejnosť na súdy, môžu sa (vo výnimočných prípadoch) stať vedľajším účastníkom, môžu sa spojiť s rodičmi...

Ale to je okľukou.

Kým tie deti - všetci tí Robovia, Máriovia, Palinovia, Peťovia, Jurkovia, Albínovia a Verony... ktoré na základe posudkov od svojich sociálnych, často subjektívnych, často aj neobjektívnych, strávia dlhší alebo kratší čas v „polepšovniach", kým budú mesiace v kolektívoch s deckami takmer rovnakého veku, jedného pohlavia, a nebude úplne jasné ZAČO a NAKOĽKO, kým nebudú mať deti možnosť brániť sa proti rozhodnutiam administratívnych autorít na nezávislých inštitúciách, kým ich nezačnú zastupovať dobrí právnici, dovtedy nebudem dobre spávať.

Jeden Peter (17) mi raz povedal: „... deti nie sú igelitky. Svojim deťom by ste to neurobili." Hej, stále je to o tom že na "tie deti" nepozeráme ako na "svoje deti".

Ktorá mimovládka sa do toho konečne pustí a dostane práva detí pod verejnú kontrolu? Som presvedčená, že nielen náš úrad bude rád spolupracovať.

(mená detí som, samozrejme zmenila, ale príbehy sú skutočné)

Ida Želinská

Ida Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Strašne to páli... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu