reklama

O úradníckej cti (1.)

Môj starý ocko bol úradník – robil úradníka na súde, aj v bani, ja si ho pamätám len v jeho poslednom zamestnaní na začiatku osemdesiatych rokov, keď vypisoval ručne tie červené občianske preukazy: pamätám si ho, ako presne o 12.15 prichádzal na obed a presne 12.45 odchádzal späť do úradu. Pamätám si na jeho úhľadné písmo. Pamätám si na jeho dôslednosť, s akou viazal balíky, alebo „muroval“ torty. Pamätám si na jeho vždy slušný, nikdy nezdvihnutý, hlas (nekričal ani vtedy, keď sme mu so sestrou na záhradke obtrhali nedozreté melóny). Pamätám si, že aj doma chodil v tesilákoch a v čistej košeli a pamätám si, že keď som sa ho pýtala, prečo si nekupuje Pravdu (fascinoval ma jej veľký formát a čerň, čo ostávala na prstoch), ale Prácu, povedal mi: „... lebo ja mám rád, keď ľudia pracujú.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Mám jeho fotografie z čias, keď bol úradníkom na topoľčianskom súde – pozerá sa z nich na mňa vážny mladý človek s kopou papierov v rukách. Aj moja sestra, ktorá pracuje na jednom z veľvyslanectiev, o sebe s obľubou tvrdí, že je „úradník“. Občas, keď  ju chcem podpichnúť, tak jej volám spod okien jej úradu o desiatej, alebo o druhej, len nie okolo dvanástej – je to taký náš rituál. Ja: „Čau segra, poď na kávu“ a ona na to: „... veď vieš, že sa odtiaľto nemôžem pohnúť mimo obednej prestávky“ a potom si mávame – ona dôstojne spoza závesu, ja šaškujúc po námestí. Ale je to ona, ktorá má vždy má všetko v poriadku: účty, veci, vzťahy, všetko upratané, úhľadné, to ona nemešká na stretnutia, čo si dohodneme, to čo povie platí, nezabúda, keď horí, tak hasí. Ona je tá „istá“. (Ja som trochu „iná“). Tak teda toto sú moje úradnícke vzory.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na Úrad práce v Bratislave som 15. 10. 2010 neprišla ani nepripravená ani naivná. Otvorene: prišla som sa pokúsiť dokončiť a posunúť ďalej veci, ktoré sme začali v rokoch 2006 – 2008 v detskom domove POHODA, teda s víziou urobiť systémovo zo štátnej inštitúcie „servisné miesto“ pre ľudí, ktorí sú na jej služby odkázaní. A samozrejme súbežne preupratovať spôsob, akým sa z verejných peňazí nakupujú veci a služby, otvoriť úrad verejnej kontrole a spolupráci... a asi tisíc ďalších drobností, z ktorých sa skladá transparentná správa vecí verejných.

Tušila som (a tuším), čo ma bude čakať.

A naozaj – prvé dni ma nesklamali. Vošla som opäť do „iného sveta“ a každý večer som si hovorila: „Kedy už pochopia, že nie som úplný diletant? Kedy prestanú zo mňa robiť idiota?“. Áno, tak ako všetci, čo sme vošli do štátnych inštitúcii, som našla rozhádzané peniaze (áno – aj tie na výplaty), zdevastované, kedysi lukratívne budovy, napožičiavané za euro nefunkčným neziskovkám čo sľubovali že v nich pre kadekoho (a najmä pre seba) vybudujú vysnívaný domov, návrhy na organizačné zmeny, pripravené na (môj) podpis, ktoré mali byť len zbavením sa nepohodlných ľudí, nie systémovým zoštíhlením, rodinné klany vo vzájomnej podriadenosti (veď fajn – prečo by brat bratovi nemohol byť šéfom – veď sú na seba zvyknutí a nemajú medzi sebou konflikty), anonymy, ohováranie, chybné informácie, ktorých prehliadnutie by zo mňa toho diletanta veľmi rýchlo spravilo... a ďalšie a ďalšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vošla som do toho sveta a čakala som, že že povediem tím demotivovaných, odborne slabých ľudí. Tím, ktorý nemá žiadnu vnútornú kultúru a žiadnu sebareflexiu. Tím, s ktorým budem permanentne bojovať. Čakala som, že v tom budem sama. Že budem musieť urobiť veľkú personálnu „čistku“ a priviesť (aspoň na chvíľu) ľudí „zvonku“. Triasli sa mi pred takým riešením kolená – ľudsky nepríjemné, odborne nekorektné, so sporným výsledkom. Hm.

Ale čakalo ma aj prekvapenie.

Áno – väčšina z ľudí, ktorí na našom úrade zodpovedajú za tisíce eur a stovky osudov, má vysokú školu. Áno – ich priemerný mesačný príjem je niečo okolo 650 euro. Áno – sú pekelne unavení zo zlej organizácie práce, z toho, že nemajú žiadnu supervíziu. Áno – sú demotivovaní z roky okliešťovaných právomocí, z neexistujúceho transparentného systému odmeňovania, z nemožnosti „pohnúť sa“ hore, alebo odborne... Ale – (veľká) časť z tých ľudí začína presviedčať o tom, že chce robiť kvalitne, férovo, s úctou ku klientovi a najmä s profesionálnou cťou. Je to úrad. Je to niečo ako vojsko. Miesto, kde sa nepýtate „prečo“ a keď vedenie zavelí, naberiete na seba práce po kolegoch a to s vedomím, že za to nebude ani euro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ja presvedčená, že je to práve o tom. A že sme – tí, čo teraz máme zverenú tú moc – na niečo zabudli. Dať tým ľuďom spätnú väzbu, že s nimi chceme robiť. A povedať tým, čo sú potrební, „prečo“ sú potrební. Nestačí vyhlásiť, že je prezamestnanosť na úradoch. Nestačí hovoriť o neodbornosti a nízkej kultúre ľudí, čo na nich robia a vytiahnuť pár pikošiek, ktoré ich zahanbia.

Človek, ktorý chodí do práce s pocitom, že ho považujú za zbytočného nie je partner na spoluprácu.

Aby sa služby zlepšili, potrebujeme, aby tí kvalitní ľudia v systéme úradov mali našu podporu. Aby si boli istí, že to, čo robia robia pre niekoho. Aby cítili, že keď budú hrať fér a podľa pravidiel, veci sú jednoduchšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo jednoduché prísť a začať čistiť na úrade evidentné svinstvá a nerovnosti.

Etapa, ktorá prichádza teraz - boj s nekvalitou vo vlastných radoch – boj o dôstojnosť každodennosti – bude oveľa ťažšia. Tí, čo „vo vnútri“ boli, vedia o čom hovorím. Kriví ľudia používajú unfér zbrane a vždy sú o krok vopred: nič sa za posledných 21 rokov nenaučili, ale ani nič nezabudli.

Keď som sledovala „čistky“, keď som sa pozerala na to, aké rany dostáva verejná správa v rokoch 2006 – 2010, bolo mi to ľúto. Ten tlak na to, aby sa čo najviac „úradníkov“ stalo „mlčiacou väčšinou“, všetka tá rakovina... hovorila som si: „Kde dokelu tí ľudia, čo tie krivdy s ľadovými tvárami robia boli toľko rokov?“ Kde? Tu – všade okolo nás. Na úradoch sú viditeľnejší len preto, že sa nestihli prezliecť do značkového oblekov. Nikdy nezmizli. Ale aj teraz sú tu a čakajú na svoju príležitosť. Keď ju dostanú, budú môcť opäť úspešne používať normalizačné eštebácke metódy – šikanu, špicľovanie, povýšenie.

A kvôli tým férovým úradníkom viem, že neuhnem (aj keď poznám nepísané pravidlá hry – opäť o sebe budem čítať svinstvá na internete, opäť sa budú riešiť anonymy, opäť sa budem súdiť o čiarky a bodky a zakopané míny). A budem písať tento blog o dobrých a zlých veciach... v priestoroch správy vecí verejných. V priestoroch, do ktorých klienti nechodia, lebo chcú, ale preto, že musia.

 Keď chceme, aby sa to načervenalé obdobie, o ktorom sa hovorí "kto nezažil - neuverí" nevrátilo a aby úrady slúžili, nestačí ich iba zoštíhliť a dostať peniaze pod kontrolu.

 Musíme vytvoriť podmienky, aby sa ľuďom, čo v nich pracujú vrátila „úradnícka česť“. 

Ida Želinská

Ida Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Strašne to páli... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu