A tak tu sedím a počítam. Nejde mi o výšku tej sumy. Vôbec nie. Naopak: treba rátať s tým, že starostlivosť o deti, o ktoré sa ich rodičia nevedia, nemôžu či nechcú starať vždy bude drahou službou, ak sa nemáme za ňu hanbiť.
Už vôbec mi nejde o to, či sa dá skontrolovať každý jeden jogurt, ako tvrdila istá poslankyňa - samozrejme, že nedá. Skontrolovať sa dá len to, či ten jogurt, mixér, alebo lístky do divadla skutočne detský domov kúpil, nie to, či ho deti skutočne jedli, použili alebo videli. Dokonca nejde ani o také pikošky, akými sú nájdené faktúry za zhotovenie videodokumentácie o deťoch pre potreby hľadania náhradných rodičov - aj keď viete, že v zariadení sedia traja sociálni pracovníci, čo by snáď prácu s kamerou a foťákom mohli zvládnuť a rovnako viete, že ľuďom, čo túžia po dieťati je šuba fuk, či video, čo im pustíme na úrade je s hudobným podmazom a sentimentálnou grafikou: hlavne chcú vedieť, či je dieťa zdravé. Sranda prestáva, keď vidíte, že jedno auto v domove pre 40 detí najazdí mesačne 5.000 kilometrov a viete že je to celé zle, ale že papierovo všetko sedí. Alebo keď na výplatnej listine nájdete lekára na pol úväzku a nikto vám neodpovie, prečo je tento človek zamestnancom detského domova, keď platby za výkony mu idú z krankenkasy. Alebo keď sa pozeráte na dohody na vymáhanie výživného, podpísané študentami právnickej fakulty na ktorých je suma vyššia než tá vymožená, lebo „nikto z tímu to doteraz nerobil". A už vôbec mi nie je do smiechu, keď vidím budovy, ktoré - áno naozaj - sú poloprázdne, lebo kopa detí je v profesionálnych rodinách, ale nikde nevidím inzeráty na to, že by v tých opustených miestnostiach mohli sídliť - ak už nie „tiché" firmy, čo svojou činnosťou nebudú rušiť deti, tak aspoň rodinné centrá, neziskovky, alebo chránené dielne.
Nejde mi o výšku sumy. Ide mi o prehľadnosť a verejnú kontrolu toho, ako sa tie peniaze rozdeľujú a na čo sú použité.
Nech hľadám, ako hľadám, nikde nenachádzam metodiku, ktorá by určila rozdiel medzi sumou, ktorú štát vynaloží za bábätko a za odplienkovaného pobehaja, čo normálne (dúfam) chodí do škôlky alebo do školy. Neviem taxu za dieťa znevýhodnené, na ktoré, ak má žiť dôstojne, potrebuje domov o niekoľko zamestnancov viac: rehabilitačných, špeciálnych pedagógov, ošetrovateľov. Koľko dostane domov za chuligána s poruchami správania alebo abúzom drog?
Argument, že nevieme, aké deti prídu ten ktorý rok do domovov neobstojí. Pokiaľ nepríde do Bratislavy vojna, alebo piata vlna heroínu, tak bude počet a skladba detí, ktoré pribudú a odbudnú v detských domovoch za rok plus mínus 10% toho, čo je dnes.
Nech hľadám ako hľadám - a pozerám na deti zo štátnych a neštátnych detských domovov - nikde na nich ten rozdiel jednej tretiny ročnej priemerky nevidím. Majú štátne deti v štátnych domovoch lepšie oblečenie? Lepšie jedlo? Viac zábavných krúžkov? A najmä - kto je ten, čo určuje: ty pôjdeš do drahšieho a ty do lacnejšieho domova?
Dajte mi do rúk návod, ako to funguje a prestanem do toho pichať.
Viem. Emócie sú niekedy na obtiaž. Ale ak chceme mať pod kontrolou to, čo štát leje do diaľnic, ak frfleme na štátnych úradníkov, že majú vysoké mzdy, nesmieme sa zabudnúť pýtať aj na to, na čo štátne prachy míňajú tí, čo na rukách držia štátne deti.
