To, čo som nemusela vedieť o sexe ma naučili deti z detského domova

Autor: Ida Želinská | 9.5.2011 o 23:40 | (upravené 10.5.2011 o 0:04) Karma článku: 19,58 | Prečítané:  25871x

Som taká, hm, prudérna - hej, to bude ono - neviem povedať nahlas niektoré slová, ani niektoré vtipy a keď ich hovoria iní, tak sa červenám. Vedia to o mne aj moji klienti. Bavím sa s nimi o čomkoľvek, o tomto nie. Keď mi raz na jednej terapeutickej skupine pre chuligánov ušlo, že som v živote nevidela pornofilm, chalani úplne stvrdli: „... a to jako že?", povedal Pali z Dolných Honov. však máš syna...". Na druhý deň mi priniesli plnú igelitku VHSiek, aby som neostala blbá. Hanblivo som ich povyhadzovala (fakt nepozreté), zabalené do novín, oblepené kobercovou lepiacou páskou do kontajnera pri Západnej ulici. Sorry, chalani.

Keď sa ma pred pár týždňami novinárka Rózka pýtala ako je to so sexom v detských domovoch, stuhla som pre zmenu ja. Ako to napísať tak, aby nezavreli ani mňa, ani detské domovy?

Márne.

Pretože ak je v domovoch niečo naozaj choré, niečo s čím sa nikdy nezrovnám, tak potom to, ako čo sa tam naučia deti o sexe. O intimite. O vzťahoch.

Viem o čom hovorím. Roky som sa na to pozerala v priamom prenose.

Najskôr mi to vôbec nedochádzalo.

Bliklo mi, keď si Peťo našiel frajerku a priviedol ju do výchovnej skupiny, posadil do obývačky a telo na telo na ústavnej sedačke - deti nedeti všade naokolo, pusa sem, pusa tam... Jačala som: „Dokelu, to fakt nevieš vziať tú Maju do na prechádzku, alebo do kina? To ti nevadí, že sa na vás pozerajú? To sa neviete správať ako normálni ľudia?" Pozeral na mňa ako na debila. Však nič nerobia, iba sa bozkávajú. „Dáš mi peniaze na kino?", spýtal sa ma priamo pred tou kočkou. „... nie. Vreckové si rozflákal, šmykaj na brigádu.", ja na to. „Tak vidíš, že nemáme kam ísť." on na to. Vypísal si vychádzkovú priepustku a sadol si s ňou na schody. Medzi prvým a druhým domováckym poschodím. Do priestoru nikoho.

Potom som prestala zatvárať oči a začala som sa pozerať.  

Na Renču s Mišom, čo si v pohode vliezli spolu do postele a keď som im otvorila dvere, tak mi povedali: „Veď sme oblečení." Pod perinou, v tých istých špinavých rifliach čo v nich ešte pred chvíľou behali po vonku. Na Zuzku, ktorá sa chcela páčiť Zdenovi, tak si behala pred otvorenými dverami do jeho izby akože si niečo zabudla v obývačke v sexi spodnom prádle, kúpenom za 4 eurá - červené čipkované tangáče a podprska o dve čísla väčšia než boli jej dvanásťročné prsia. Na šestnásťročnú Lucku, čo spala s partnerom jej sestry - tučným, starým, vulgárnym chlapom a na otázku: „... panebože, Lucka, prečo s ním? Veď ty si také krásne dievča..." mi odpovedala: „... lebo bol na mňa dobrý. Kúpil mi aj čižmy aj bundu."  A na všetky tie decká, čo vedeli, že Peťo a Lea to spolu robili v liečebni v umyvárke aspoň pol roka pred tým než mi to napísala do anonymu jedna z vychovávateliek.

Deti, čo vyrastajú v detských domovoch nemajú pocit intimity. Nevedia prečo „to" robia. Len potrebujú zasýtiť ten veľký hlad. Potrebujú sa dotýkať. Kohokoľvek. Namiesto o motýľoch v brušku a o čakaní na toho pravého je pre mladých, čo dlho žijú v detských domovoch sex iba o blízkosti. Chcú byť sýti a mať pocit, že je im teplo. 2 v 1. Umy sa a choď.

To, že si nemôžu vybrať vychovávateľov, ich naučí, že si nemôžu vybrať ani partnerov. Že musia prijať toho, čo príde.

Také sú ich vzťahy nevzťahy. Hovoria si, že nemajú na výber. A bude to tak stále.

Aspoň dovtedy, kým budú bývať v skupine, ktorá imituje rodinu tým, že sídli v prerobenom dome a vychovávatelia aj varia. Aspoň dovtedy, kým väčšina z tých vychovávateľov budú ženy od ktorých neodkukajú, ako sa správať k mužom. (No, aby sme nekrivdili: možno to, ako sa správať k pánovi riaditeľovi a k ujovi údržbárovi áno.) Môžeme tie deti nahnať na skupinovú terapiu a hrať s nimi psychologické hry na výber životnéhopartnera. Môžeme si s nimi hovoriť o bezpečnom sexe. Môžete robiť prevenciu a naučiť ich to robiť bezpečne.

 Ale vždy to bude iba taká hra.

Nebude to skutočné, ako u nás doma, keď tatko hovorí mamke: „... si taká pekná, keď spíš.", alebo keď ju pohladí po líci.

Tak nech žijú detské domovy.  

Tým, že zavrieme oči a nebudeme hovoriť o tom, čo sa v nich deti naučia a čo si odnesú do skutočného života sa nikam nedostaneme. Problém je v tom, že absencia citov sa nedá napchať do igelitky a odniesť potajomky do kontajnera.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?