reklama

Ako sa zbaviť profesionálneho rodiča

Stavme sa: koľkí odborníci „zvnútra" tlieskajú tomu, že o pár mesiacov sa o všetkých „domováckych" predškolákov budú musieť postarať namiesto zdravotných sestričiek a vychovávateľov profesionálni rodičia? Tí, čo prídu o prácu? Alebo tí, čo roky stavali tímy v „kamenných inštitúciách" a nikdy si nemuseli svoju pozíciu potvrdiť v manažérskom kontrakte? Či tí sociálni pracovníci a iní špecialisti, ktorým za dieťaťom stačilo prejsť cez chodbu v prezúvkach a teraz budú musieť sadnúť do auta a cestovať za ním desiatky kilometrov?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Už to vidím. Už to počujem.

Sú neprofesionálni. Nemáme nad nimi kontrolu. Drahé to je. Málo ich je.

A pýtam sa sama seba, aké ľahké asi bude dokázať, že profesionálne rodiny sú oveľa nebezpečným systémom, než je „rodinný typ detského domova", či „systém samostatných skupín"?

Odpovedám si: veľmi ľahké.

Keby náhodou riaditelia detských domovov a ich odborné tímy nevedeli, ako to „veľmi ľahko" dosiahnuť, stačí, ak sa budú držať nasledujúcich rád:

1. Vyťažte ich! Znesú veľa.

Zákon umožňuje do profesionálnej rodiny umiestniť najviac 3 deti. Určite netreba rozmýšľať nad tým, že by do rodín išli deti v pomere 1 plienkáč = 1 úväzok. Každé miesto sa zíde a keď dáte do profi po 3 deti, na 1 bežnej skupine pre 10 detí ušetríte minimálne 1,5 pracovného miesta. Vy to viete, ja to viem - v skupine takmer nikdy 10 detí nie je...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Rozhodli sme sa s manželkou, že sa staneme profesionálnymi rodičmi obaja: teraz máme ale doma škôlku. Naše dve biologické deti majú 4 a 6 rokov, dostali sme ďalšie dve bábätká štvor a päťmesačné a dvoch súrodencov - troj a štvorročného." (V., 33 rokov)

„Už tretí rok máme 7 a 8 ročných súrodencov - chuligánov, s poruchami správania. Dosť sa spolu pasujeme. Potrebujú veľa starostlivosti. A teraz sme k nim dostali bábätko." (Z., 43 rokov)

„Mám dve deti: novorodenca - Zuzku - tá má 3 týždne a Peťko má už 7 mesiacov." (J., 37 rokov)

2. Urobte z nich neviditeľných členov tímu.

Rozdeľte detský domov na „tých vnútri" a „tých profesionálnych rodičov". Zásadne nerobte žiadne spoločné stretnutia, ani vzdelávanie (aj tak majú rozdielny uhol pohľadu). Zorganizujte veci tak, aby sa vzájomne takmer vôbec nepoznali a aby bol poradenský tím nadriadený profesionálnym rodičom: aby ich kontroloval a overoval ich postupy. Toto hierarchické schodisko jednoznačne vysvetlite aj učiteľom a lekárom a starostom, prípadne ďalším autoritám v oblasti, kde profesionálni rodičia vykonávajú svoju prácu. Dajte najavo, že profesionálni rodičia sa majú o deti postarať, ale rozhodovať o všetkom dôležitom budú experti z kamennej budovy detského domova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„... zmenilo sa pár ľudí z tímu, zmenila sa atmosféra: kolegiálne návštevy psychologičky a sociálneho nahradili „nájazdy trestného komanda". Prichádzali neohlásení, žiadali detailné denné záznamy, ktoré potom, ako som zistila, ani nečítali. Ťažko sa to vysvetľuje, ale rozhovory sa zmenili na výsluchy. Stali sme sa tými, čo majú utrieť zadok, nakŕmiť, naučiť sa. Deti videli, že nesmieme rozhodnúť. Veľmi to otriaslo našou autoritou v ich očiach." (M., 52 rokov)

„Vyberali sme strednú školu. Hodiny sme s M. sedeli a rozprávali sme sa o tom, čo by ho bavilo. Vybrali sme umeleckého stolára. Konečne sme mali pocit, že ho niečo začalo zaujímať. Zrazu si čítal o ohýbanom nábytku, vystrúhal soľničku, lyžicu, anjela. Prišiel psychológ, čo ho videl pred tým - nevymýšľam si - najviac ak 3 hodiny a začal s ním hovoriť o tom, že by mal ísť na gymnázium. Vyzerali sme ako idioti." (A., 44 rokov)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„... odovzdávala som K. do adopcie. Bola u mňa dva roky. Plakali sme obe, nechcela ísť. Sociálna pracovníčka na mňa nakričala, že som nezvládla pripraviť dieťa na odovzdanie. Cítila som sa ponížená. Ale ja si doteraz myslím, že práve ten plač a to všetko bolo „normálne". Že sa K. u nás naučila mať „normálne" pocity - odchádzam, bolo mi tu dobre, rozumiem, že idem „navždy" inde, je mi to ľúto. Keby sa usmievala, bolo by to podľa mňa nenormálne." (L., 26 rokov)

3. Vykašlite sa na špecializáciu: všetci musia zvládnuť všetko.

Deti prideľujte tak, ako prídu - prvé prvému, alebo ešte lepšie - podľa sympatii. Profesionálni rodičia si nemajú čo vyberať deti, už vôbec nie s ohľadom na ich vlastnú rodinu. Aké prirodzené rodinné konštelácie? Kam by sme takto prišli? Naopak - spravodlivé bude povedať: „dieťa ako dieťa".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Máme autistického F. V domove boli dovolenky cez leto, tak k nám pridelili E. a V. na tri týždne. Lenže V. má poruchy správania a F. neznáša zmeny. Teraz bol dom plný kriku, hádok, L. vystrašený... Vrátili sme sa o niekoľko mesiacov dozadu s pokrokmi, čo sme dosiahli." (R., 51 rokov)

„My zvládame teraz naozaj iba bábätká. Hovorili sme to - sme špecialisti na deti do 3 rokov: jedno aké. Ja som zdravotníčka, vieme sa popasovať s čímkoľvek - HIV, HCV, vrodené vady... Ale napriek tomu, že bábätiek sa povaľovalo v diagnostickej skupine veľa, dostali sme rovnako staré deti ako sú naše deti - druháka a tretiačku s ktorými si vraj v domove nevedeli poradiť. A bolo to u nás doma zrazu samý vulgarizmus, naše deti stratili súkromie, tie „darované" deti boli hladné po veciach, zrazu sme mali zničené veci na ktoré sme dlho šetrili ako nintendo, alebo stavebnice, dcérke ukradli korálky... po troch mesiacoch sme to vzdali a dali sme výpoveď. My vezmeme akékoľvek dieťa - ale vždy len mladšie, než naše deti, to je naša jediná podmienka." (J., 31 rokov)

„U nás v domove je také pravidlo - 1 rodina - 2 deti. Teraz mám trinásťmesačnú E. a osemnásťmesačného B. Hovorila som, že je to zlé. B. potrebuje behať, hovoriť... je to neprirodzený rozdiel, navyše s E. musím teraz behať po lekároch kvôli metabolickým problémom: takže jeden a pol ročné dieťa trávi najmenej dva dni v týždni v čakárni u nás na poliklinike..." (D., 37 rokov)

4. Meňte pravidlá počas hry.

Nemusí vás zaujímať, že aj profesionálni rodičia majú hypotéky, alebo platia pravidelné účty. Výber detí je na vedení detského domova - a situácia v teréne je (údajne) nepredvídateľná. Keď im raz dáte menej detí, znížte im alikvótne plat. Potom, keď zas deti dostanú, tak sa im zvýši. (Tak to predsa robíte aj s vychovávateľmi: keď je na skupine namiesto 10 detí 6, dostávajú vychovávatelia iba alikvótnu časť mzdy. Nie?)

„Nastúpila nová riaditeľka a priniesla tabuľku - koľko za jedno dieťa, za dve, za 3. „Naše" deti odišli do adopcie, akurátne 3 mesiace náš detský domov nedostal bábätko, tak som dostala rok a pol starého chlapca a znížili mi plat o tretinu. Pýtala som druhé dieťa, vraj nemali." (R., 51 rokov)

„Sú to detaily, čo mi hovoria o tom, aké je naše postavenie. Doteraz mi nikto nevysvetlil, prečo dostávam v mesiaci približne 20 gastrolístkov, keď pracujem 30 dní. Ani to, prečo po odovzdaní dieťaťa musím čerpať iba dovolenku a nie aspoň pár dní náhradného voľna na za tie odpracované nepretržité víkendy a sviatky..." (Z., 25 rokov)

5. Šetrite. Budujte si čo najlacnejšie tímy.

Zákon umožňuje prijať do zamestnania ako profesionálneho rodiča prakticky kohokoľvek s maturitou. Čím menej vysokoškolákov, tým lepšie pre rozpočet. Veď - deti doma - tie vie vychovávať (snáď) každý. Keď sa preukáže, že dieťa bude potrebovať špeciálnu starostlivosť, je tu stále možnosť stiahnuť ho do skupiny v detskom domove, kde je tím zložený výlučne z expertov.

„... u nás je filozofia: všetkým rovnako. Takže mi to, že mám doktorát, že berieme deti priamo z nemocnice a ďalšie veci, ako sú tie, že na naše záznamy, podklady pre prehľady detí, odborné výstupy, diagnostiku sa môže vedenie spoľahnúť... to je úplne irelevantné. Zarábam toľko, čo čerstvá maturantka. Kašľať na to." (Z., 33 rokov)

„Hľadali profesionálnych rodičov cez úrad práce. Bola som na pohovore: aspoň mi tam otvorene povedali, že chcú stredoškoláčky. Pre bábätká to vraj stačí." (D., 27 rokov)

6. Donúťte profesionálnych rodičov hospodáriť s dávkou na dieťa ako v rodine.

Z dávky na dieťa, ktorá je okolo 120 eur, sa odráta stravná jednotka - zvyšok sa musí doložiť bločkami. Zamietnite profesionálnym rodičom všetko, čo sa vám zdá neoprávnené a to nielen ak budú žiadať peniaze „navyše" - také požiadavky odbite troma slovami "domov nemá peniaze", ale aj pri bežnom účtovaní obligatórnej dávky.

Potrebujete inšpiráciu? Nech sa páči:

„... päťročné dieťa nemôže ísť predsa na balet Luskáčik do divadla. Nepochopilo by to. Neakceptuje sa."

„... výlet loďou do Budapešti. No dobre, má fotky, bol tam. Ale v čom ste potom prali, keď nemáte zaúčtovaný prací prášok?"

„... knižku vám nemôžeme preplatiť, vyberte si zo sponzorských, čo máme tuto v domove."

... detské sedátko na záchod nie je oprávnený náklad, požičali sme vám predsa nočník."

„... môžete mi vysvetliť načo je nevidiacej krúžok konverzácie z angličtiny?"

„... hlásič zástavy dychu nemôžete zaplatiť z príspevku na dieťa. Nie, detský domov vám takú vec nemôže zapožičať."

7. Keď sa budú brániť - dajte im výpoveď.

Dostať zo systému profesionálneho rodiča je úplne jednoduché: dajte mu dieťa, ktoré nezvládne. Alebo mu skúste zobrať to, o ktoré sa stará a vymeniť za iné.

„... keď baby odišli do pestúnstva, mohla som si vybrať: buď mentálne postihnutý chlapec na vozíku - vedeli, že nemáme bezbariérový dom, alebo Š. - šestnásť ročný chuligán, čo bol viac v polepšovni ako v domove. Vedeli, že máme štrnásťročnú dcéru..." (M., 44 rokov)

„Iste - dalo sa nám rozhodnúť: vrátime do domova dievčatko, ktoré bolo u nás takmer tri roky a zobrať si „čerstvé" bábätko. Citovo sme to nezvládli a požiadali sme o to dievčatko do pestúnstva. Tým sme porušili dohodu a radšej sme odišli." (S., 24 rokov)

Tak. A koniec vtipkovania.

Všetko, čo som napísala vyššie, sa niekde, v niektorom z detských domovov v posledných dvoch rokoch stalo. Viacerí profesionálni rodičia, ktorých príbehy som použila, už profesionálnymi rodičmi nie sú, aj keď to boli (či sú?) tip top odborníci. Buď úplne opustli fach, alebo sa z nich stali pestúni „z donútenia": oveľa viac, než istý mesačný príjem mali radi slobodu a deti, ktoré im boli zverené.

Aby sa veci neopakovali, je treba o nich hovoriť.

A tak vyhlasujem súťaž o najabsurdnejšie a najúčinnejšie spôsoby, akými sa slovenské detské domovy dokážu zbaviť svojich profesionálnych rodičov.

Prvým desiatim, ktorí mi do konca apríla pošlú na mail zelinska.ida@gmail.com svoje pribehy, za ne pošlem krásnu knižku O basetovi, ktorý sa neznášal mľaskanie z edície MODRÉ NA BIELOM - knižky z ASILu. Tiež je o rodine a o tom, že niektoré veci, ktoré sa najskôr zdajú „fuj" môžu byť nakoniec veľmi „fajn".

venované tímu profesionálnych rodičov z detského domova POHODA 2006 - 2008

Ida Želinská

Ida Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Strašne to páli... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu