Dobrý deň. Prišla som posúdiť, či žijete normálne.

Autor: Ida Želinská | 6.2.2011 o 22:46 | (upravené 6.2.2011 o 23:15) Karma článku: 15,08 | Prečítané:  3873x

Už druhý týždeň čítam rozvodové spisy. Kvôli striedavke. Je mi jasné, že žiadostí o ňu pribudne - potrebujeme sa dohodnúť na jasných pravidlách, ako budú naše kolízne opatrovníčky postupovať. A tak poznámkujem, počítam. Vyrábam tabuľku za tabuľkou. Pýtam sa. Osud za osudom mi defiluje pred očami a ja sa snažím pochopiť, ako tí ľudia, o ktorých náš úrad pripravuje podklady, na základe AJ ktorých súd rozhodne o tom, kde budú žiť ich deti a koľko im budú dávať peňazí, vlastne žijú. A aj to, čo v ich živote zisťujeme.

Zažila som to. Bola som vyplašená dvacka, v prvom ročníku na výške, v rozvodovom konaní, mala som dvojmesačné bábo, bývali sme u našich. Práve sme sa balili na prednášku, horúca voda do termosky, sunar do fľašky, škatuľka od sódy bikarbóny s medom, dva cumle, dve plienky pre istotu...  keď pri dverách zazvonili dve tety z úradu. Pustila som ich dnu a oni mi hovorili vety ako: „... viete, vy sa možno ešte vydáte, ale otca tomu dieťaťu nikdy nenahradíte." Lietala som po byte, otvárala skrinky a triasla sa, či sú dosť upratané. O pár dní neskôr, na poradni, sa ma spýtala pani doktorka:  „Ida, môžem niečo? Boli tu zo sociálky, pýtali sa na vás, ale nebojte - povedali sme im, že ste dobrá mamka..." Hanba ma fackovala. Na súd prišla tretia teta, ktorú som predtým (a ani potom) nikdy nevidela a povedala, že sme boli nezrelí, keď sme sa brali a tak je v záujme maloletého dieťaťa, aby sme sa rozviedli a keďže obaja študujeme, výživné by mali platiť naši rodičia a to podľa svojich možností. Pozerala som sa ako blázon. Bývali sme u našich, moja materská stačila tak na sunar a polku plienok, všetko ostatné ťahali oni. Ale  ich sa nikto na nič nepýtal - mali len dodať výšku príjmu.  

Nikdy viac som tie panie z úradu nestretla. Nikdy viac sa nikto z úradu nezaujímal, ako žijeme, či máme všetkého dosť, či sú práva môjho syna dodržané, či sa niečoho nebojíme, či plníme, k čomu sme sa zaviazali. 17 rokov a 10 mesiacov. Boli to „len" cudzí ľudia, ktorí prešli naším životom vo veľmi dôležitej chvíli. Hm... Čudná rola.    

Kolízne opatrovníčky a kolízni opatrovníci prejdú životom každého človeka, ktorý sa rozvádza a má deti. Veľa ich poznám. Väčšina z nich sú super ľudia a veľkí profesionáli. S mnohými roky vediem dialóg a viem, že by chceli robiť a znamenať viac. S 200 otvorenými spismi ročne? Asi ťažko splnia svoje sny o  mediácii medzi rozhádanými partnermi. O ťahaní sietí pomoci - tam, kde je to potrebné - a kontrole, či fungujú. O sledovaní, či rodiny niečo nepotrebujú aj keď sa rozvod skončí. O vyhľadávaní skrytých problémov.

Nápadov je veľa. Hm...

Ale teraz tu sedím a v duchu sa rozprávam s tými ľuďmi, o ktorých súkromí čítam. Čo vlastne oni vedia o nás - o úradníkoch, ktorí vošli do ich života? Vedia vôbec, ČO u nich tá „sociálka" hľadá? Vedia, na čo sa pozerá v ich byte? Koľkí z nich podpísali záznam zo šetrenia a tak súhlasili s výsledkom? (na jednu kôpku som položila ten podpísaný záznam a na druhú tie nepodpísané klientom, ale podpísané dvoma pracovníčkami. Pomer? 1 : 37. Náhoda? Dohoda?) Aký návrh si pripraví kolízny opatrovník na súd ak mama navrhuje kontakt raz do týždňa, vo štvrtok od 14.00 do 16.00 a tato navrhuje „na striedavku"? V koľkých spisoch zistím, že sa kolízny opatrovník rozprával (rozprával, nie „šetril") nielen s lekárom a učiteľom, ale aj s tatovou novou partnerkou, s maminým novým partnerom, s „ich" deťmi, s farárom z kostola, kam chodia, s trénerom na futbale? Aké informácie o rozvádzajúcich sa rodičoch povedia lekárom a učiteľom, ktorých kontaktujú najčastejšie a akú majú záruku, že ich títo neposunú ďalej nevhodným spôsobom? Koľko podkladov je  od iných odborníkov?

A to najdôležitejšie: koľkokrát sa stretne kolízny opatrovník s rodinou pred rozvodom a na aký dlhý čas?

Premietam si životy niektorých svojich priateľov a skúšam si predstaviť, čo by tak bolo napísané v ich spisoch. Dokázala by som ich v tých neosobných riadkoch spoznať? Akí by boli? Čítam hodnotenia ľudí, čo nepoznám a hovorím si, že prejsť tým sitom bez výhrad môže len herec z červenej knižnice.

Ale hlavne ma máta jedna vec: aká je možnosť odvolať sa proti názoru kolízneho opatrovníka ako administratívnej autority?  Odvolať sa chcú najmä tí, ktorí sú nespokojní ako konáme - rodičia. Vyžadujú zmenu osoby kolízneho opatrovníka, namietajú zaujatosť. Najčastejšie im odpisujeme, že: „chránime práva detí, nie rodičov".

Ale - môže sa proti našim podkladom odvolať také deväť ročné dievčatko? Nie. Nie sme predsa v americkom filme. Sme na Slovensku.

A chránime najlepší záujem dieťaťa. Vy viete čo to je? Ja váham.

A to už druhý týždeň čítam iba rozvodové spisy.

A stále mám viac a viac otázok...

Jednu zásadnú:  ako dostať rozhodovanie kolíznych opatrovníkov pod verejnú kontrolu? Asi postačí, keď nájdeme spôsob, ako sa prvé deväťročné dievčatko bude môcť voči našim podkladom odvolať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?