Päť mýtov o profesionálnych rodinách

Autor: Ida Želinská | 23.1.2011 o 20:02 | (upravené 23.1.2011 o 22:48) Karma článku: 16,88 | Prečítané:  6704x

Vidím ich pred sebou: Sandokan bol krásne, tmavé bábo s absťákmi po heroíne. Keď som ho priniesla do skupiny, vychovávateľka mi oznámila, že „... o feťácke decká nie je povinná sa starať...“ a o 2 dni nato ho začala profimama Maja nosiť v klokanke – dni, týždne, mesiace... stále telo na telo, až kým sa to malé telíčko neupokojilo. Dnes je Sandokan v tip top rómskej rodine: na prvý šup – keď ho videli, tak ho nechceli pustiť z rúk. Okolo neho stále veľa ľudí, mama, tato, babky, tety čo ho ľúbia...

Alebo Lacikája, ktorý prišiel z dojčenského ústavu, pardón z iného detského domova a v „dennom programe" mal napísané 5.00 - „sunarovanie". Mal vtedy 2  roky a mysleli sme si, že je autista: celé dni sa hojdal, trúbil ako slon a ručal ako žirafa, žiadne detské žvatlanie ani pokusy o slovíčka.  Najčastejšie som ho našla ležať za dverami jeho izbičky klink - klink, napravo - naľavo. Nebolo času sa mu popri 9 ďalších - zdravých deťoch venovať. Už tretí rok žije v profirodine. Keď som u nich v „profidome" spala, budila som sa na to, ako sa profimama Táňa o niečom dohaduje a o pár minút cupi lupi Lacikája stojí pri mojej posteli s tým, že: „babi kava tam". Paráda. Sám pospájal logickú vetu. Na tragické osudy ja som pes, vtedy som plakala do vankúša, šťastím, že to vyšlo, že má domov, kde ho majú radi, aj keď „platený": lebo nefantazírujme, koľko pestúnov či adoptívnych rodičov chce znevýhodnené dieťa? A vidím Natašku, ktorá mala strašne silné protilátky na hepatitídu.  Až také, že sa jej všetci žiadatelia o náhradnú starostlivosť zľakli, keď uvideli jej papiere.  A Nataška nám na 8 mesiacov „stvrdla v systéme",  ale keď sa Vlado s Elou predsa prišli „pozrieť" na interakciu a videli, ako tú bambuľku „vlastné" deti z profirodiny Pala a Marty naťahujú, ako sa s ňou maznajú líčko na líčko, tak ich strach prešiel: jednoducho im došlo, že aj choré deti prinášajú radosť. Vyzerá to pateticky, ale je u nich tretí rok „navždy". Už zdravá. A tá Lila, čo vo výchovnej skupine jedávala sama v kúte, nie s deťmi za stolom, lebo „nemá žiadne hygienické návyky"? Teraz so mnou sedí na obede v bojnickej reštaurácii a chechtáme sa, dávame vtip na vtip... a čašník si dlho nevšimne, že Lila  takmer vôbec nevidí, lebo u tej Maji a Reného v profirodine je „studený odchov" - naučili deti, že znevýhodnenie nie je dôvod na to, aby sa nedalo slušne jesť...

Sú to malé zázraky. Kto nevidel, neuverí. Kto bol „pri tom", nebude chcieť iné. Od tohto roka musia byť všetky deti do 6 rokov namiesto v skupinách, v profirodinách.

Hm...

Je to super, ale nebude to ľahké. Lebo veľké očakávania takmer vždy idú krok za krokom s veľkými sklamaniami.Tak pri tom nadšení nezabudnime, že existuje (najmenej) 5 mýtov, ktoré nám môžu poriadne skomplikovať situáciu a neprajníkom nahrať do karát: „vidíte, my sme vám to hovorili".

Čo teda zistíme? Zistíme, že...

1. nedokážeme dostať do rodín všetky deti a niektoré tam nebudú až dovtedy, kým si nájdu „rodinu navždy" - vrátia ich do skupín

Bude to tak: dokážeme dostať do rodín malé (a dobré) deti. Bábätká do 1 roka budú „rýchloobrátkové" - pri dobrej práci sociálnych pracovníkov na úradoch a v akreditovaných subjektoch budú v profesionálnych rodinách pár týždňov, alebo mesiacov. Nájdeme aj super profi rodičov. Veľa ľudí poskytne domov a lásku „na chvíľu" takýmto deťom. Bude to pekná epizóda v ich živote. Ale pre deti nad 3 roky nečaká zatiaľ v prehľadoch veľa záujemcov: tie čaká dlhodobejší pobyt. Počítajme s tým, že veľa profesionálnych rodín  „vráti" do detského domova pod rôznymi zámienkami už aj veľmi malé deti: 4 - 5 ročné. Nebudú pripravení. Niektorí preto, že neodhadnú svoje očakávania a nebudú schopní profesionálne zvládnuť špecifiká „požičaných" detí, iní neodhadnú „vlastné deti", ktorým sa tiež zmení svet, ďalší podcenia okolie: babičky, tety, susedov.

Nie, nevymýšľam si - zažila som, keď mi blonďatá profimama tvrdila, že dvojročné rómske dievčatko má poruchy správania a chcela jej nasadiť diazepam (možno stačilo nedržať ju pol dňa v ohrádke). Alebo, keď som brala štvorročné, vysoko inteligentné krásne dievčatko z profi rodiny, lebo je „zlá" - a to „zlá" znamenalo, že autíčkom poškriabala lak na nábytkovej stene.

2. zlých a necitlivých vychovávateľov nenahradia dobrí a empatickí profirodičia.

Ak dnes hovoríme, že každá piata žena vie čo je to domáce násilie, vie to aj najmenej každé piate dieťa. Nie je dôvod, aby sa násilie neudialo (najmenej) aj v každej piatej profesionálnej rodine. Nepomôžu psychotesty, kvalitné výbery... prejaví sa až vtedy, keď sa to stane. Bude to problém. Patologických ľudí priťahujú školy, detské tábory aj detské domovy. Budú ich priťahovať aj profesionálne rodiny. ALE! Na rozdiel od samostatnej skupiny je profesionálna rodina adresná. Ak sa deťom v nej niečo stane - budeme okamžite vedieť, kto to urobil a bude si za to zodpovedať. Bude sa dať vyhodnotiť, čo je skrat a čo úmysel. Stáva sa aj v detských domovoch: ibaže sa to dá ututlať. Hovorme o tom, že ťažšie sa ubližuje, keď sa nedá skryť za systém, keď vám všetci vidia na ruky (alebo do tváre).

3. v profi rodinách budú „oni" a „my" - budú rozdiely medzi "našimi" deťmi a "týmito" deťmi

Krv nie je voda. Áno - keď príde do rodiny bábo, všetci členovia budú tak trochu dojatí a väčšie deti  ho prijme za súrodenca. Ale keď prídu troj a päťroční šarvanci, so slovníkom z ulice, zvyknutí na „padni komu padni", hladní po veciach, ktoré nikdy nemali a nezvyknutí pýtať si, ale brať, plochí v citoch... bude to iná káva. Nebude stačiť odsúdiť konanie (profi)rodičov, ktorí budú chrániť „svoje" deti. Ktorí vo vlastných rodinách vytvoria priestor pre „my" a „oni". Bude potrebné naozaj manažovať systémy, nie iba deti posunúť z „verejného" do „súkromného" priestoru. Riaditelia domovov a sociálni pracovníci budú musieť začať myslieť - na to, kam dávajú deti (do akých rodinných konštelácii), aké deti a aj to, akú podporu odborného tímu profesionálni rodičia dostanú a ako často.

4.       profirodičia hneď nebudú väčší profíci

Profi rodičia budú ťažko odovzdávať deti. Budú bojovať s biologickými rodinami a nebudú chcieť deti vrátiť do (v 99% prípadov) podľa nich horších podmienok. Budú o stretnutiach s biologickými rodičmi písať zlé správy, manipulovať skutočnosťami, chytať ich na nepodstatných detailoch („... dali dieťaťu nezdravý párok v rožku", „dieťa po víkendovej návšteve u starej mamy nemalo napísané úlohy"). Budú zle komunikovať s budúcimi náhradnými rodičmi, lebo sa im nebudú páčiť. Ich predstavy nebudú kompatibilné so zásadou rovnosti príležitostí, ktorú budú presadzovať anonymní „úradníci". Budú chcieť „tých najlepších" a najlepšie svojich známych, teda ľudí ktorým dôverujú, že sa postarajú o deti najmenej tak dobre ako oni sami. (Pamätám si profimamu Maju, keď sa prvý raz stretla s fantastickými vrúcnymi ľuďmi, on bol elektrikár a ona kuchárka na interakcii ročného Kuka. Plakala u mňa v kancli: „... ja som si myslela, že pôjde na vysokú školu.") Ak budeme chcieť, aby to fungovalo, bude sa musieť vytvoriť systém vzdelávania a supervízie a kontroly pre profi rodičov. Naozajstný, nie formálny.

5.       ten systém nebude lacnejší a nebude v ňom menej ľudí.

Nebude. Bude to také isté drahé, pokiaľ sa dokážu vytvoriť systémy minimálne 15 profesionálnych rodín (t. j. namiesto 3 samostatných skupín) v jednom detskom domove.  Inak to bude drahšie. Len vo väčších systémoch je možné riešiť dovolenky, pn-ky, dva za sebou idúce dni odpočinku a ďalšie veci, ktoré sú normálne pre všetkých zamestnancov a udržať rozpočet. Len väčšie systémy, teda nie apendix 3 - 4 profirodín, popri samostatných skupinách, ale doslova „rozpustenie" skupín, nahradenie vychovávateľských miest za miesta profirodičov pomerom 1:1 budú funkčné. Vtedy bude možné nemať stále pripravené prázdne postieľky v poloprázdnych budpvách „keby náhodou niečo" - lebo „keby náhodou niečo" tak deti pôjdu do inej profi rodiny - akoby k tete a ujovi na prázdniny. Počty, ktoré často vidím na internete: napríklad keď sa vyčísľuje úspora systémom 1 profi rodič na 2 deti sa rodná 2 x priemerné náklady na dieťa v detskom domove (okolo 10 tisíc eur ročne) od ktorých odrátame plat profesionálneho rodiča a nároky dieťaťa zo zákona, rovná sa úspora, nesedia. Celý ten systém predsa treba spravovať, účtovať, spisy detí treba viesť a  rodiny potrebujú psychologickú a sociálnu pomoc - to sú ďalší ľudia v detskom domove a ďalšie peniaze. Zároveň: v tých detských domovoch, kde je jedno bábo do roka a pol rovné jednému pracovnému úväzku bude starostlivosť  oveľa drahšia - tá sa z „priemerky" neutiahne.  Suma sumárum - keď sme to zrátali, pri rozumnom manažmente, pri rozumnom „nasúvaní" detí zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pri rozumnom výbere profesionálnych rodín pôjdeme s odretými ušami na nulu dnešného stavu.

Bude treba manažérov, ktorí dokážu situáciu riešiť. Budú takými manažérmi riaditelia, ktorí na svojich miestach bez toho, aby si pozície museli „potvrdzovať" sedia 10 - niektorí aj 20 rokov. Alebo budú chcieť dokázať, že to, čo budovali roky je dobré a to, čo sa deje teraz je... zložitejšie?

Hm.

Ideme do ťažkého obdobia. Čo najrýchlejšie treba deti dostať do rodín. Hovorme o všetkom, čo je s týmto procesom spojené otvorene.

Neututlávajme problémy.

Len to paradoxne zapchá ústa tým, ktorí čakajú na prvý prípad profi rodiny v krimi novinách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

DOMOV

Policajné uniformy menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.

DOMOV

V prípade znásilnenia v Čistom dni pochybil vyšetrovateľ i prokurátor

Previerku nariadila Generálna prokuratúra.


Už ste čítali?