20 dekov duše pre štátne deti

Autor: Ida Želinská | 6.1.2011 o 21:48 | (upravené 7.1.2011 o 7:35) Karma článku: 12,93 | Prečítané:  2906x

Koľko ste čakali na „dieťa navždy" - teda dieťa, ktoré ste si osvojili, ktoré sa stalo „vaším"? „Dva roky.", hovorí Natália. „Rok a pol.", povie Zdeno. „U nás to bolo zložitejšie - túžili sme po dvojčatách a čakali sme skoro štyri roky.", povie Betka. „Bol to zázrak, po pol roku sme mali bábo. Ale fakt je, že nám bolo jedno, akú má farbu pleti... chceli sme len malé dieťa.", povie mi Baša. „Počuj, fakt je to také férové, že nikto nemôže uplatiť úradníka alebo riaditeľa domova, alebo ja neviem koho, aby sa dostal k malému zdravému decku rýchlejšie?", spýtal sa ma Šaňo. Hm...

V prehľade detí, ktoré môžu byť osvojené, sú stovky mien, čo čakajú, že si ich niekto všimne a vezme si ich domov „navždy". Väčšina sa nedočká.

„Brrr... to je nechutné. Vyberať si dieťa podľa videa.", povie mi Jana.

Hej, kedysi to bývalo inak: prišli ste do detského domova, popozerali deti a vybrali si to, kde to „cinklo". Bolo hlavne na riaditeľovi detského domova, alebo na sociálnej pracovníčke, ktoré deti vám ukázali. Na základe čoho rozhodli? No asi na základe toho, ako ste si "cinkli". To sa zmenilo - a to, s ktorým dieťaťom sa stretnete - najskôr na fotke, či na videu, až potom naživo, je dnes v rukách úradníčky. Prvé voľné dieťa spáruje s prvým voľným vhodným čakateľom. Poradovník, ktorý sa na našom úrade vedie v takej veľkej, rukou písanej tabuľke, sa (dúfam) môže prekročiť len vtedy, keď  ide o väčšie dieťa (najviac ľudí čaká na deti do 1 roka),  alebo dieťa choré či ťažko znevýhodnené, alebo o súrodenca dieťaťa, ktoré už doma máte. Neviem si predstaviť iný dôvod „predbiehania".

A práve to číslo, pod ktorým vás vedú v tej tabuľke - to by vám malo zaručiť, že vás nikto nepredbehne. Že dieťa, pre ktoré už máte miesto v dome, na ktoré čakáte, na ktoré sa tešíte, si neodvedie niekto iný.

Lebo, ako hovorí môj spolužiak Peter: „... deti sú drahý tovar."

Medzi nami - odborníkmi, a aj medzi žiadateľmi, kolujú ústnym podaním desiatky (vymyslených?) príbehov „ako sa to dá". Sú o profi rodičoch, ktorí si „požiadali o konkrétne dieťa", ktoré mali v starostlivosti a to dieťa nebolo ani veľké, ani znevýhodnené, o dobrovoľníkoch z detskýcho domovov, ktorí sa dostali k deťom „priamym výberom", omakli si ich a využili čas, kým neboli osvojiteľné a požiadali o ich zverenie do pestúnstva (keď je dieťa v pestúnskej starostlivosti, neponúka sa ďalej na adopciu, ani keď sa stane osvojiteľným), alebo, alebo, alebo...

Hovorí sa o tom, že stačí, keď sa traja ľudia dohodnú: napríklad jedna sociálna pracovníčka na úrade, s druhou v domove a profesionálnym rodičom a dlhší čas nespracujú dokumentáciu jednej Zuzky či Ďurka z dôvodu „sanácie biologickej rodiny". Tá ale spočíva v tom, že sa biologickí rodičia raz mesačne na hodinu stretnú s dieťaťom na pôde detského domova a na otázku sociálnej pracovníčky domova, či už majú nájomnú zmluvu a stabilné zamestnanie odpovedia „nie". Čo bude napísané v spise, či: „... tato je nesmelý, ale láskavý. Treba mu pomôcť. A skúsili sme... vtedy a vtedy toto a toto.", alebo „... otec dieťaťa nemá ani základné zručnosti pri manipulácii s kojencom."? Nikto nezistí, či "riedka" frekvencia návštev bola preto, že "nachceli", alebo preto, že ich "objednali". Ani to, či sociálne pracovníčky s rodinou „makali" - či pomáhali dohodnúť splátkové kalendáre, asistovali pri hľadaní zamestnancia, či s správali ku klientom ako k „ľuďom v problémoch" alebo ako k „odpadu spoločnosti", či im pomohli hľadať podporu v širšej rodine... Kto to skontroluje? A ako? A tak dieťa v profi rodine vyrastie, zrazu má 3 rôčky a rodina si podá žiadosť o zverenie do pestúnstva, alebo aj do náhradnej rodinnej starostlivosti. Hm... Ak sa čas dobre natiahne a ak je sudca trochu, len trochu, ľudský, asi nemá veľa iných šancí, ako zveriť dieťa tomu, kto má k nemu najbližší vzťah: poradovník, neporadovník.

Keď počúvam tie príbehy, hovorím si, že sú všetky o nerovnakej príležitosti a o zneužití možností. Prístup do registra má každý. Prístup do detského domova, do zamestnaneckého pomeru: hm, na to každý nepríde.

Aj keď viem, že tým deťom nie je v tých rodinách zle: naopak.

Mám s tým problém. „Čo neviem merať, to neviem riadiť." Kým nemám jasný manuál, ako na to, jasné pravidlá záznamu, stále riadim nejaké emócie - pripútania, odpútania... A ja sa priznám: emócie riadiť neviem.

Som v tomto suchár.

Bola by som najradšej, keby „párovanie" štátnych detí a dospelých "navždy" bolo v rukách počítačového programu. Predstavujem si to takto: ráno príde pani z kancelárie 231 do práce, zapne počítač: KLIK! Na obrazovke sa objaví - máme v Bratislave nové bábo. Volá sa Veronika, má rôčik a pol a už je v detskom domove 6 mesiacov a keďže rodičia na ňu kašlú,  súd vyslovil osvojiteľnosť - od včera je rozhodnutie právoplatné. Tuto je jej fotka, KLIK!, tuto je video, KLIK!, tuto je zoznam toho, s čím sa rada hrá a aká je šikovná, KLIK!, tuto zoznam liekov čo berie, lebo má v telíčku ešte stále protilátky na hepatitídu, čo podedila po mame. KLIK! KLIK! KLIK! A ďalší KLIK! - a roluje sa zoznam vhodných žiadateľov o osvojenie Veroniky v poradí v akom podali žiadosť. A tá pani z kancelárie 231 zdvihne telefón a zavolá prvých žiadateľov: Kukučkových: „... máme tu pre vás Veroniku." A Kukučkovi na to: „... joj, ale nám sa teraz narodilo bábo, o pol roka budeme voľní a radi, ale teraz to naozaj nejde.", a tak sa zavolá druhé číslo: Vrabčekových. „... joj, tej hepatitídy sa bojím, viete už nám zomrelo bábo, nemuseli by sme to zvládnuť", povie pani Vrabčeková. A tak tá pani z úradu volá tretie, štvrté, piate číslo - a nájde, alebo nenájde. Neprestane, kým nedohodne prvý kontakt. Ten program si to odškrtá - skontroluje, či sme oslovili všetkých vhodných kandidátov, či sme na niekoho nezabudli: jednoducho, či sme urobili všetko, aby Veronika mala rodinu nie „profesionálnu" ale „navždy" a hneď v lehotách posunie informáciu o dieťati akreditovaným neštátnym organizáciám, potom do iného kraja, potom do medzinárodného priestoru. Celú túto trasu by sme mohli stihnúť prebehnúť za 3 mesiace.  Ak sa nepodarí, tak znova a znova... kým sa tí traja, alebo dvaja nájdu.

Mne by sa to páčilo takto, pretože - nám úradníkom by dal do rúk potvrdenie, že sme urobili „všetko", aby sme dieťa dostali do rodiny „navždy".  Že sme nikoho nepreskočili. Že sme sa nikoho nezabudli spýtať. A aj potvrdenie, že sme dieťa „nepredali".

Prestali by sa šíriť vymyslené aj skutočné príbehy o tom, že máme v rukách osudy detí a narábame s nimi ako sa nám zachce. Náhradná starostlivosť nie je charita. Je to systém správy toho najdrahšieho, čo máme: ešte drahšieho, ako sú všetky tie budpvy a peniaze. Ako štátna úradníčka dúfam, že aj teraz - kým ten systém papierový, pod kontrolou.

Hm...

Ale pre istotu by som si fakt poprosila ten počítačový program.

 

(venované jednej mladej socke z nášho úradu, ktorá mi povedala: „... viete, ten pán prišiel aj za mnou a  že veď môžeme ísť spolu na obed, že sa potrebuje iba poradiť a nechať si vysvetliť veci ako adoptovať to dievčatko, ale tu v kancelárii sa to nedá... ale ja som vedela, že to predsa nemôžem: nechať sa pozvať na obed." Klesla mi sánka. Rada s Vami robím, slečna M.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?