Väzeň dočítal zákon, zobral pero a v decembri 2008 poštou požiadal o priznanie o dávky v hmotnej núdzi. „Čo je to za blbosť," povedala si úradníčka a žiadosť strčila do šuflíka. Väzeň sa opäť ozval o 37 dní: „Haló, lehota.", napísal. Úradníčku to nasrdilo. „Taký" mi bude diktovať, čo mám robiť? Zobrala papier so štátnym znakom a oznámila väzňovi, že nad jeho žiadosťou bude premýšľať nie 30 ale 60 dní, lebo ide o zložitý prípad. O ďalších 28 dní mu zaslala výzvu, aby do 3 dní doložil potvrdenie zo Sociálnej poisťovne. Doložil. „A stačilo.", buchla do stola a odpísala, že ho posudzovať jednoducho nebude, lebo je v base, kde má jedlo, ubytovanie aj oblečenie zabezpečené. Väzeň si list prečítal, znova si prečítal zákon o pomoci v hmotnej núdzi a - odvolal sa na úradníčkin nadriadený orgán - ústredie. O mesiac dostal ďalší list. Úradníčka z ústredia sa stotožnila s názorom úradníčky z úradu, podržala ju v rozhodnutí a oznámila mu... čo vlastne? Aha, nie „posúdili sme a zistili sme, že nemáte nárok", ale „nebudeme vás posudzovať, nebudeme sa takouto kravinou vôbec zaoberať". „Takže nič. Takže žaloba.", povedal si väzeň. A fakt ju v júni 2009 podal.