Niekto začína podnikať tak, že si mesiace niečo plánuje, niečo odkladá, niečo požičia, a potom niečo rozbehne... a vôbec ho nenapadne, že si mohol tie mesiace posedieť na úrade práce, absolvovať krátke školenie, napísať projekt - a požiadať o nenávratný príspevok, teda o darček zo štátneho rozpočtu vo výške od 2.647,73 (v Bratislave) až po takmer štyri tisícky (napríklad v Trebišove) podľa § 49 Zákona o službách zamestnanosti. pokračovanie článku
Hovorí sa o nás, úradníkoch, že trpíme zvláštnou formou slepoty - vidíme iba to, čo chceme vidieť. Veď koľko sa nás ľudia naupozorňujú na zneužívanie peňazí, čo púšťame zo štátneho rozpočtu a majú pocit, že to, čo uvideli oni, musí vidieť aj slepý. Len my, úradníci, nie. pokračovanie článku
Listovať v spisoch na oddelení pomoci v hmotnej núdzi je ako čítať pornografický časopis. Určite by ste to nemali robiť na verejnosti, lebo vzbudíte pohoršenie. pokračovanie článku
26. 7. 2007 som ako riaditeľka štátneho detského domova Pohoda požiadala iný detský domov - Studienka o budovu na Starej Vinárskej 3, ktorá bola od r. 2005 opustená. Chcela som ju pre autistického Lacka, čo tak miloval požiarnikov, až raz podpálil detský domov. Pre Maťka s Aspergerovým syndrómom, čo zabil tata, čo ho týral a potom ho štát nechal za 6 rokov prejsť 5 polepšovniami. Pre Lulu, čo skákala ako gulička a pamätala si veci roky dozadu, ale nie to, čo sa stalo pred pár minútami. Jednoducho som chcela stabilný priestor pre 6 - 8 detí s nesocializovanými poruchami správania v ktorom by mohli žiť do 25 rokov bez toho, aby sa kade tade presúvali. Do výpožičky sme vtedy vilku nedostali my ako štátna inštitúcia, ale nezisková organizácia Vysnívaný domov. Hm... Asi mali lepší projekt. pokračovanie článku
Slavo k nám na úrad každý týždeň mailom pošle pár otázok. Aby sme ich nehodili do koša, alebo nenaťahovali čas na odpoveď, tak sa zaštíti Zákonom 211/2005 o slobodnom prístupe k informáciám, a my musíme niečo dať na papier do 8 dní. Pýta sa nás: „... na základe akých kritérii navrhujú Vaši sociálni pracovníci pri rozvodoch výšku výživného?", alebo „Od akého veku je sociálna pracovníčka povinná urobiť pri úprave práv a povinností rozhovor s dieťaťom?" alebo „Keď žiadam o striedavku, sú povinní urobiť sociálni pracovníci z vášho úradu vždy šetrenie u oboch rodičov a ak nie, tak podľa čoho sa rozhodnú, u ktorého rodiča to šetrenie urobia?" pokračovanie článku
Štátne peniaze (na sociálne účely) ma asi nikdy neprestanú prekvapovať. Najmä tie, ktorých použitie netreba dokladovať faktúrami a bločkami, takže vlastne vieme na čo ich - my úradníci - dávame, ale nevieme (a zákon od nás ani nepotrebuje vedieť), na čo boli použité. Taký resocializačný príspevok.* Napríklad. pokračovanie článku
Jedno dieťa, ktoré sociálni pracovníci umiestnili do niektorého z bratislavských štátnych detských domovov stálo v roku 2010 v priemere 14.790 eur. V tom je zarátané všetko: od psychologičky po kuriča, od cvičiek po opravu vodovodného kohútika, od segedínu po nanuky. To, čo detské domovy dostali pre deti od sponzorov, to bolo „navyše". Neštátnym detským domovom muselo na jedno dieťa stačiť 10.707 eur: tiež na všetko - s jedinou výnimkou: keď náhodou mali neobsadené miesta, tak museli v januári 2011 štátu vrátiť stravnú jednotku za „prázdne dni", asi 3 eurá za jeden. Tie štátne nemuseli vrátiť nič. pokračovanie článku
„Vyzerám ako zlodej detí.", povedala Petra. Hej. Pred dvoma rokmi sa stala profesionálnou mamou uvrešťanej Adriky. Vytiahla ju z abstinenčných príznakov, držala ju na diéte kôli poškodenej pečeni, dala zoperovať hrču na nose, pobehala alergológov. Dnes požiadala súd, aby jej zveril Adriku do pestúnskej starostlivosti. Úplne natvrdo obišla poradovník, zmarila interakciu s fajn ľuďmi - prvými v zozname, ktorí túžia do dievčatku do 3 rokov a mesiace čakali na telefonát z úradu, že také dieťa máme. pokračovanie článku
Som taká, hm, prudérna - hej, to bude ono - neviem povedať nahlas niektoré slová, ani niektoré vtipy a keď ich hovoria iní, tak sa červenám. Vedia to o mne aj moji klienti. Bavím sa s nimi o čomkoľvek, o tomto nie. Keď mi raz na jednej terapeutickej skupine pre chuligánov ušlo, že som v živote nevidela pornofilm, chalani úplne stvrdli: „... a to jako že?", povedal Pali z Dolných Honov. „však máš syna...". Na druhý deň mi priniesli plnú igelitku VHSiek, aby som neostala blbá. Hanblivo som ich povyhadzovala (fakt nepozreté), zabalené do novín, oblepené kobercovou lepiacou páskou do kontajnera pri Západnej ulici. Sorry, chalani. pokračovanie článku
Stavme sa: koľkí odborníci „zvnútra" tlieskajú tomu, že o pár mesiacov sa o všetkých „domováckych" predškolákov budú musieť postarať namiesto zdravotných sestričiek a vychovávateľov profesionálni rodičia? Tí, čo prídu o prácu? Alebo tí, čo roky stavali tímy v „kamenných inštitúciách" a nikdy si nemuseli svoju pozíciu potvrdiť v manažérskom kontrakte? Či tí sociálni pracovníci a iní špecialisti, ktorým za dieťaťom stačilo prejsť cez chodbu v prezúvkach a teraz budú musieť sadnúť do auta a cestovať za ním desiatky kilometrov? pokračovanie článku
Už druhý týždeň čítam rozvodové spisy. Kvôli striedavke. Je mi jasné, že žiadostí o ňu pribudne - potrebujeme sa dohodnúť na jasných pravidlách, ako budú naše kolízne opatrovníčky postupovať. A tak poznámkujem, počítam. Vyrábam tabuľku za tabuľkou. Pýtam sa. Osud za osudom mi defiluje pred očami a ja sa snažím pochopiť, ako tí ľudia, o ktorých náš úrad pripravuje podklady, na základe AJ ktorých súd rozhodne o tom, kde budú žiť ich deti a koľko im budú dávať peňazí, vlastne žijú. A aj to, čo v ich živote zisťujeme. pokračovanie článku
Vidím ich pred sebou: Sandokan bol krásne, tmavé bábo s absťákmi po heroíne. Keď som ho priniesla do skupiny, vychovávateľka mi oznámila, že „... o feťácke decká nie je povinná sa starať...“ a o 2 dni nato ho začala profimama Maja nosiť v klokanke – dni, týždne, mesiace... stále telo na telo, až kým sa to malé telíčko neupokojilo. Dnes je Sandokan v tip top rómskej rodine: na prvý šup – keď ho videli, tak ho nechceli pustiť z rúk. Okolo neho stále veľa ľudí, mama, tato, babky, tety čo ho ľúbia... pokračovanie článku
... napísali ste mi: „Viete, mne je z duše jedno, či mi ten nárok priznáte, alebo nie. Chcem mať len pocit zákonnosti." pokračovanie článku
Koľko ste čakali na „dieťa navždy" - teda dieťa, ktoré ste si osvojili, ktoré sa stalo „vaším"? „Dva roky.", hovorí Natália. „Rok a pol.", povie Zdeno. „U nás to bolo zložitejšie - túžili sme po dvojčatách a čakali sme skoro štyri roky.", povie Betka. „Bol to zázrak, po pol roku sme mali bábo. Ale fakt je, že nám bolo jedno, akú má farbu pleti... chceli sme len malé dieťa.", povie mi Baša. „Počuj, fakt je to také férové, že nikto nemôže uplatiť úradníka alebo riaditeľa domova, alebo ja neviem koho, aby sa dostal k malému zdravému decku rýchlejšie?", spýtal sa ma Šaňo. Hm... pokračovanie článku
Ako sa dá dostať do polepšovne? Nuž - stačí sa párkrát opiť a ešte navyše párkrát fajčiť na záchode - ako sa to stalo Paťovi, keď mal 17. Na koľko? Na 6 mesiacov. Alebo mesiac chodiť namiesto do školy k mame, od ktorej vás vzali sociálni pracovníci, ako sa to stalo Vladovi, keď mal 13. Na koľko? Na 6 mesiacov. Alebo vás v trinástich zneužije pár chalanov zo sídliska a niekomu sa zdá, že to bolo vlastne dobrovoľne. Ako Kačene, keď mala 14... Na koľko? Na 3 roky. pokračovanie článku
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nie je zaujímavá inštitúcia. Dlhé chodby, kancelárie plné šanónov, permanentne blikajúce obrazovky počítača... hej sú tu klienti so svojimi osudmi. Ale tie tu nevidíme ako vo filme, či na terapeutickej pohovke... čas, vyhradený na rozhovor sa u nás počíta na minúty, nie na hodiny. Žiadne veľké emócie, žiadne kovbojky. Našou úlohou je „iba“ vybalansovať zákonný nárok, vydať rozhodnutie, ktoré zmení zle nastavený osud na o niečo lepší. Všetko. pokračovanie článku
Môj starý ocko bol úradník – robil úradníka na súde, aj v bani, ja si ho pamätám len v jeho poslednom zamestnaní na začiatku osemdesiatych rokov, keď vypisoval ručne tie červené občianske preukazy: pamätám si ho, ako presne o 12.15 prichádzal na obed a presne 12.45 odchádzal späť do úradu. Pamätám si na jeho úhľadné písmo. Pamätám si na jeho dôslednosť, s akou viazal balíky, alebo „muroval“ torty. Pamätám si na jeho vždy slušný, nikdy nezdvihnutý, hlas (nekričal ani vtedy, keď sme mu so sestrou na záhradke obtrhali nedozreté melóny). Pamätám si, že aj doma chodil v tesilákoch a v čistej košeli a pamätám si, že keď som sa ho pýtala, prečo si nekupuje Pravdu (fascinoval ma jej veľký formát a čerň, čo ostávala na prstoch), ale Prácu, povedal mi: „... lebo ja mám rád, keď ľudia pracujú.“ pokračovanie článku
Strašne to páli...
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
